Keď sa pozrieš do zrkadla, čo tam uvidíš? Hlavu, na nej oči, uši, nos a ústa. Pri pohľade dolu nižšie prejdeš cez trup až ku chodidlám. Tak, toto si teda TY.
Naozaj? Toto si TY? Takže ty si len telo so svojimi telesnými zmyslami? Nič viac, len telo?
No, keby si prišiel o ruku, aj tak by si to bol ešte TY. Pri celkom slušnej automobilovej havárii by si mohol prísť aj o obe ruky a dokonca aj o nohy. No stále si to ešte TY, hoci už z teba zostala len hlava a trup. Takže, pokiaľ si to stále zostal ešte TY, napriek tak strašne okyptenému telu, tak asi tvoje JA bude sústredené v mozgu. Je to naozaj tak? Žeby tvoje JA = mozog?
Takže, čo si v skutočnosti TY? Čo je to vlastne človek?
Pravdou je to, že človek má telesnú schránku, ktorá funguje, ako dokonale zostrojený biologický počítač. Tento ľudský počítač má v lebke uložený svoj hard disk a v trupe sa nachádzajú zvyšné súčiastky, ktoré udržujú tento „počítač“ – ľudské telo v činnosti.
Doteraz sme spomínali len telo, ako synonymum človeka. Ale čo myšlienky? Kde sa berú? Žeby vznikali v mozgu?
Tu už nastáva problém. Mozog je síce centrálny orgán človeka, bez ktorého žiaden človek nemôže existovať, ale mozog myšlienky „neplodí sám od seba“. Mozog je v podstate len biologickou centrálnou anténou človeka. Je to prijímač a vysielač zároveň. (výstižný príklad je pri hypnóze) A tu už prichádzame ku kardinálnemu problému, nakoľko sa nepriamo dostávame do sféry svetonázorovej. Pokiaľ totiž uznáme, že mozog myšlienky „neplodí“, ale len prijíma, spracováva a spätne vysiela, tak musíme zároveň aj uznať, že teda tieto myšlienky musia odniekiaľ prichádzať a niekam odchádzať. O tomto by vedeli dokonale hovoriť umelci, ktorí si svoju múzu priťahujú odkiaľsi „zhora“…
Takže, existuje len materiálny svet alebo sme ochotní pripustiť, že tu – v našom okolí – je aj svet nemateriálny, nazvime ho rovno – duchovný?
Bez rozpakov môžeme povedať, že všetko v živote každého človeka prichádza z „ducha“. Ľudia tomuto duchu priradili rôzne mená, ako napríklad Boh, Život, Vyššia moc, Vyššie JA, Nekonečná inteligencia, Kolektívne vedomie a mnoho iných. A to sa nepohybujeme vôbec v rovine náboženskej, vzhľadom k tomu, že sme nezostali len pri pojme Boh.
Takže, aký je výsledok tohto uvažovania? Čo je človek?
Všetky ľudské myšlienky, nápady a nekonečná kreativita, čo dokáže človek zdokumentovať, zaznamenať, a aj umelecky stvárniť – čím sa líši od zvierat – to všetko sa pohybuje rozhodne nie v rovine telesnej, ale duchovnej. Ľudské JA sídli nie v mozgu, ale v duchu. Z vyššie uvedeného vychádza záver, že človek je tvor prioritne nie telesný, ale duchovný.
Žiaľ, „väčšinový“ človek si svoju duchovnú podstatu nemieni ani za nič na svete priznať.