Otázky typu, ako vznikol vesmír?, ako vznikla príroda?, ako vznikol život?, ako sa objavil na Zemi človek? si kladú predovšetkým premýšľajúci ľudia. Takéto otázky si určite kládli mnohí ľudia počas celej ľudskej histórie na našej planéte. Odpoveďou na tieto otázky bolo v prevažnej väčšine to, že za všetkým je nejaká vyššia sila, ktorá spôsobila vznik všetkého. Bez ohľadu na to, ako si pomenovali ľudia túto silu, vždy to bolo „niečo“ alebo „niekto“, „čo“ alebo „kto“ to všetko stvoril. Až na malé výnimky, ktoré v dejinách predstavovali grécki filozofi, človek nikdy nepochyboval o tom, že nič nevzniklo náhodou, ale za všetkým je nejaký stvoriteľ.
Radikálnu zmenu do myslenia ľudstva vniesol až v 19. storočí Charles Darwin, ktorý svojou knihou „O pôvode druhov“ naštartoval tzv. evolučnú teóriu. Táto kniha chcela dokázať, že evolúcia zo spoločného predka je základným vedeckým vysvetlením pestrosti prírody.
Od tohto momentu sa začali viesť tvrdé súboje medzi zástancami evolúcie na jednej strane a zástancami stvorenia na strane druhej. Zástancovia evolúcie alebo inak evolucionisti argumentujú rôznymi vedeckými dôkazmi a tvrdia, že ich oponenti, teda zástancovia stvorenia, nemajú žiadne vedecké argumenty, ako dôkaz nesprávnosti evolučnej teórie. Opak je však pravdou. Medzi tých, ktorí obhajujú stvorenie patria aj ľudia, ktorí sú vedeckými kapacitami a svoje tvrdenia dokážu aj oprieť o relevantnú vedeckú argumentáciu. Ako príklad možno uviesť profesora E.H.Andrewsa, B.Sc, Ph.D., D.Sc.,F.Inst.P., F.I.M., ktorý bol profesorom náuky o materiáloch na londýnskej univerzite a vedúcim oddelenia materiálov na Queen Mary College. Tento vedec publikoval vyše sedemdesiat vedeckých pojednaní a kníh. V knihe „Od ničoho k prírode – O evolúcii a stvorení“ píše okrem iného aj toto:
Kapitola V. Darwinova teória – Ako prebieha modifikácia.
…“ Ak by sme v diagrame zachytili aj štyroch prarodičov dieťaťa / a ak by bol počet génov pre určitý znak dosť veľký/ pochopili by sme, ako sa môžu gény starých rodičov – AB, CD, EF, GH – preniesť na vnuka tak, že vytvoria ktorúkoľvek zo 16-tich možných párových kombinácii. Po mnohých generáciách sa dá uvažovať už o stovkách možných génových párov. Každý z nich je iný, a preto môže vniesť do podoby potomka jemný diferencovaný znak. Preto sa nám nikdy nepodarí nájsť ani jednu dvojicu deti, ktoré by boli úplne rovnaké. /Výnimkou sú identické dvojčatá, ktoré pochádzajú z jedného oplodneného vajíčka a majú preto úplne zhodne génové páry/ Je zrejmé, že takéto kombinovanie génov nikdy nemôže viest k zmene jedného živočíšneho druhu na iný. Aj keď sa gény štrukturujú do rôznych kombinácií platí, že všetky tieto gény stále patria k určitému druhu. Králičie gény nezískate u zajaca alebo veveričky. Ani opičie gény nenájdete u človeka. Všetky gény človeka majú ľudský charakter a aj napriek všetkým rozdielom medzi ľuďmi / biela a tmavá pokožka, kučeravé a rovné vlasy a pod./ žiadny človek sa nemôže narodiť s očami opice alebo nechtami gorily!…
…Z týchto a iných údajov vyplýva, že premena šimpanza na človeka by musela preklenúť aspoň dvadsať miliónov generácií, t.j. najmenej štyri milióny rokov. A toto je najkratší predpokladaný čas, pri ktorom by každá užitočná mutácia musela prispieť k premene šimpanza na človeka! V skutočnosti by skoro všetky užitočné mutácie znamenali iba vývojový krok od pôvodného k vylepšenému typu šimpanza. Preto 40 miliárd rokov by bol asi primeranejší časový odhad pre vývoj človeka z opice. Táto doba je však desaťnásobok času, ktorý evolucionisti odhadujú pre vek samotnej zemegule.“
Uvedený text je len miniatúrnym zlomkom vedeckých argumentácií, ktoré vyvracajú evolučnú teóriu. A nie je ani potrebné predkladať tu siahodlhé vedecké dôkazy. Logicky a pragmaticky zmýšľajúci človek musí uznať, že keby mala platiť evolučná teória, tak človek sa tu ocitol vlastne len úplnou náhodou, čím by sa úplne stratil akýkoľvek zmysel života. Nakoniec, evolučná teória, už zo samotného názvu, stále zostáva len a len teóriou.