Pane, Ty si ma preskúmal a poznal.
Ty vieš, či sadám, či vstávam; i moju myšlienku chápeš zďaleka.
Ty pozoruješ, či chodím, či ležím, o všetkých mojich cestách vieš.
Ešte nemám slovo na jazyku, a Ty, Pane, už ho celkom vieš.
Obkľučuješ ma zôkol-vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa.
Žasnem nad Tvojím poznaním, je privysoko, nedosiahnem ho.
Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kam utečiem?
Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty; a keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty.
Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najvzdialenejšom mori,
aj tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila.
Keby som povedal: Nech ma aspoň tma pritlačí a nech je noc svetlom vôkol mňa,
ani tma nie je dosť tmavá pred Tebou, noc svieti ako deň, tma je ako svetlo.
Lebo Ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom živote Ty si ma utkal.
Ďakujem Ti, že si ma predivne utvoril; divné sú Tvoje skutky. A moja duša to dobre vie.
Neboli skryté moje kosti pred Tebou, aj keď som utvorený v skrytosti, utkaný v hlbinách zeme.
Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku, všetko to bolo napísané do Tvojej knihy,
všetky dni boli vopred stanovené, hoci ešte ani jeden z nich nejestvoval.
Aké vzácne sú mi Tvoje myšlienky, ó Bože, aký nesmierny je ich počet.
Ak ich spočítam, viac ich je ako piesku, keď sa prebudím, ešte vždy som s Tebou…
Žalm 139