Koľko tu už bolo, a stále je, kriku a pretláčania sa o tom, kto je to ten „pravý“ kresťan.
Katolík? Pravoslávny? Evanjelik alebo reformovaný? Hojojoj, mohli by sme pokračovať a vymenovať všetky registrované i neregistrované kresťanské cirkvi. A neskončili by sme ani pri Jehovových Svedkoch, lebo hneď sa ozvú aj Mormóni, či Munisti.
Čo je to však kresťanstvo? Akým náboženstvom je kresťanstvo? Kto to vlastne je KRESŤAN?
Pokiaľ by sme svoju pozornosť upreli na katolícku cirkev, tak zistíme, že základom uctievania Boha v katolíckej cirkvi, je predovšetkým množstvo rituálov a úkonov, ktoré je nevyhnutné dodržiavať, aby katolík mohol dôjsť ku spaseniu. K tomu môžeme ešte pripočítať aj uctievanie nekonečného množstva tzv. „svätých“, ktorí pomáhajú privádzať veriaceho katolíka k Bohu, no hlavne mariánsky kult. Tento kult povýšil Máriu – Ježišovu matku – takmer na úroveň samotného Boha. Všetko katolícke učenie je riadené z Vatikánu, kde sídli pápež – hlava katolíckej cirkvi. Je to práve on, kto určuje to „pravé“ a jedine správne učenie, bez ktorého nie je možné dosiahnuť spasenia. Pápež má právo, a aj moc??? udeľovať dokonca odpustky, ktoré vypomôžu u Boha odpustenie hriechov veriacich katolíkov.
Je toto ten naozajský „pravý“ kresťan?
Urobme si teraz exkurz do úplne opačného protipólu kresťanského spektra, medzi Jehovových Svedkov. Že je to trúfalé porovnávanie? Možno. Aspoň v tom ohľade, že Jehovových Svedkov ťažko vôbec označiť ako kresťanov, vzhľadom k ich postoju ku Ježišovi Kristovi. Zaujímavé však je, že sú to práve oni, ktorí sa tiež ( rovnako, ako aj katolíci ) označujú za jediných „pravých“ kresťanov. Jehovovi Svedkovia majú tiež svoje centrálne vedenie, nie však vo Vatikáne, ale v Brooklyne. Odtiaľ ich hlava – kolektívny „verný a rozvážny otrok“ – určuje, čo je správne a čo nie k tomu, aby „pravý“ kresťan ( rozumej JS ) mohol byť schválený Bohom. Úprimne veriaci Jehovov Svedok musí teda striktne dodržiavať príkazy a zákazy od svojej najvyššej hlavy. Len, keď tak bude robiť, až vtedy bude môcť žiť večne v Božom kráľovstve. Nie však v nebi, ale tu, na zemi.
Je toto ten naozajský „pravý“ kresťan?
Povedali sme si už aspoň čo-to o dvoch, síce diametrálne odlišných, ale rovnako totálne centralisticky riadených cirkvách, ktoré sa nazývajú kresťanskými. No medzi nami žijú aj veriaci mnohých iných kresťanských cirkví. Ako je to teda s nimi? Nemá zmysel rozoberať každú cirkev osobitne, podstatní sú ľudia, ktorí sú ich členmi. Čo je u týchto ľudí vodítkom ich kresťanského života? Aké kritériá ovládajú ich duchovné životy? Nebude zrejme žiadnou novinkou to, že väčšina ( dúfajme, že je tomu naozaj tak ) všetkých týchto členov kresťanských cirkví, si plní aspoň svoje „cirkevné povinnosti“. V praxi to znamená asi toľko, že v nedeľu idú do kostola. Tí „pobožnejší“ sú dokonca aj vo vnútri a počúvajú kázanie, tí menej pobožní pofajčievajú vonku, za rohom svätostánku, a riešia medzi sebou futbalové výsledky. A kritériá kresťanského života??? „Veď pán farár vie, čo a ako. A keby som aj niečo nedodržal, svet sa nezrúti…“ Skutočne Vám to nič nepripomína?
Je toto ten naozajský „pravý“ kresťan?
Kto by mal byť tým jediným a pravým, ktorý by mohol, a aj mal určovať kresťanské kritériá? Pokiaľ by to nebol samotný Ježiš Kristus, tak potom nemá vôbec zmysel baviť sa o kresťanstve. Takže, čo nám hovorí Ježiš? V evanjeliu sv. Jána kap. 3, verše 1-5 Ježiš hovorí toto:
„Medzi farizejmi bol jeden človek, volal sa Nikodém, bol to popredný muž medzi Židmi. On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: Rabbi, vieme, že si učiteľ, ktorý prišiel od Boha, lebo nikto nemôže robiť také znamenia, aké robíš ty, ak nie je s ním Boh. Ježiš mu odpovedal: Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo. Nikodém mu povedal: Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa? Ježiš odpovedal: Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“
Takže, kto môže vojsť do Božieho kráľovstva? Ten, kto slepo poslúcha nariadenia náboženských vodcov? Ten, kto jedenkrát do týždňa príde na „povinnú“ bohoslužbu? Ten, kto dáva mince do cirkevnej zbierky? Alebo ten, kto počúva a napĺňa Ježišove slová, narodí sa znova a nechá sa viesť Duchom Božím?!
Má vôbec zmysel vyberať správnu odpoveď?
Určite je ťažké vysvetľovať napríklad katolíkom to, že pokrstením nemluvňaťa toto niekoľkodňové dieťa sa nemôže samé duchovne znovuzrodiť. Nepríjmu to, lebo ich cirkevná autorita učí a určuje inak. Do svojho učenia „magistérium“ vložilo magické prvky, ktoré dokážu vraj dokonca zbaviť človeka aj od dedičného hriechu. Je počúvanie takýchto cirkevných autorít skutočne tou správnou cestou k Bohu? Nie je snáď oveľa dôležitejšie poznať to, čo nám hovorí samotný Ježiš Kristus?
Nikodém, ktorý bol významným duchovným židovským učiteľom – teda duchovná autorita, nebol schopný – napriek svojej náboženskej autorite, pochopiť Ježišove slová. Prečo? Lebo nechápal Ježišove duchovné posolstvo. Nie ten, kto je náboženská autorita, je oprávnený určovať duchovný život ľudí! Toto právo, ale aj moc, má jedine Boží Duch. Preto aj Ježiš pokračoval v rozhovore s Nikodémom nasledujúcimi slovami:
„Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha. Na to mu Nikodém odpovedal: Ako sa to môže stať? Ježiš mu odpovedal: Ty si učiteľ v Izraeli a toto nevieš? Amen, amen, hovorím ti: O tom, čo vieme, hovoríme, a čo sme videli, o tom vydávame svedectvo, ale vy neprijímate naše svedectvo. Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám budem hovoriť o nebeských?“ ( Ján 3,6-12 )
A tu prichádzame ku kardinálnemu rozkolu medzi všetkými kresťanmi žijúcimi na tejto planéte. Stále viac a viac sa otvárajú nožnice medzi tzv. tradičnými kresťanmi a znovuzrodenými kresťanmi. Tí tradiční, teda tí, ktorí sa držia náuk a vedenia svojich duchovných autorít, autorít ktoré nahrádzajú Božie slovo vlastnými náukami, tak títo kresťania sa pozerajú na „znovuzrodených“ kresťanov so zjavným dešpektom. Vyčítajú im odpadlíctvo od „pravého“ kresťanstva.
Znovuzrodení kresťania, ktorých je mimochodom dnes na Zemi už skoro jedna miliarda a ich rady sa neustále rozširujú, tak títo zase upriamujú „tradičných“ kresťanov, ale aj všetkých ľudí sveta, na Božie slovo, ako na jedinú absolútnu Božiu autoritu. Za to žnú od tradičných kresťanov, ale predovšetkým od nekresťanov a ateistov, dehonestujúce ataky, že sú to fundamentalistickí fanatici.
Takže, čo to vlastne je znovuzrodenie?
„Podstata znovuzrodenia spočíva v tom, že Božie slovo a Boží Duch oslobodí naše srdce od temnoty, od ducha smrti, a človek sa vo svojom duchu ocitne v Božej prítomnosti! To nie je nejaká abstraktná záležitosť, ale skutočný, živý zážitok, na základe ktorého znovuzrodení kresťania nasledujú Pána a zároveň s nesmiernou radosťou vyhlasujú, že Boh – Mesiáš, žije a vráti sa späť!“
Položme si teda na záver poslednú otázku: Pokiaľ chceme byť skutoční, a nie len „náboženskí“ kresťania, koho máme poslúchať viac, ľudí alebo Boha? ( Sk. 5,29 )